Zapálenie ohňa kresadlom
Spracované pre Hornoliptovský kurucký regiment
Vavrišovo
Spracoval: Ing. Miroslav Dužík
príslušník regimentu
október 2009
Zopár slov na úvod.
Človek je jediný živočích, ktorý sa nebojí ohňa a vie ho cielene využívať na svoj prospech, aj keď má pred ohňom rešpekt. Pri ohni sa človek nielen zohrieval a pripravoval si jedlo, ale aj robil dôležité rozhodnutia či už v kruhu rodiny alebo v širšom kruhu. Preto horeli nielen úžitkové ohne v príbytkoch ľudí, ale pri výnimočných príležitostiach boli zapaľované aj ohne slávnostné alebo obradné.
Prvý oheň, ktorý človek začal cielene využívať, získal pravdepodobne z horiaceho bleskom zasiahnutého stromu. Až neskoršie našiel spôsoby, ako si oheň v prípade potreby zapáliť sám a stať sa tak nezávislým od prírodného zdroja. Najstarší spôsob zapaľovania ohňa bol zrejme trením dreva a až neskoršie bol zapaľovaný iskrou vykresanou dvomi kameňmi. Objav železa a rozvoj technológie jeho spracovania dal človeku oceľ, ktorá pri kresaní dávala oveľa väčšie množstvo iskier schopných zapáliť práchno, ako tomu bolo pri kresaní kameňmi. Vznikli tak aj prvé špeciálne nástroje na zapaľovanie ohňa – kresadlá, ktoré po stáročia sprevádzali človeka jeho životom. Svedčia o tom aj početné archeologické nálezy pri vykopávkach na miestach ľudských sídiel a obydlí, ale nachádzame ich aj v hroboch bojovníkov.
Kresadlo bolo jedným zo základných osobných vlastníctiev a vybavenia aj vojakov pri vojnových ťaženiach až do záveru 19. storočia, keď bolo nahradzované zápalkami. Istotne bolo aj v kapsách Kurucov.
Zapálenie ohňa kresadlom.
Na zapálenie ohňa kresadlom budeš potrebovať kresadlo, kresací kameň a práchno.
Kresadlo (ocieľka) musí byť z tvrdej uhlíkovej ocele. Dobré kresadlo si môžeš urobiť aj z plochého pilníka (pri kresaní používaj stranu, ktorá je hladká, bez zúbkov) alebo noža z hoblíka. Kresať môžeš aj chrbtom čepele kvalitného noža z uhlíkovej ocele.
Ako kresací kameň bol najpoužívanejší pazúrik, môžeš ale použiť aj kremeň, ktorý toľko neiskrí, ale lepšie zapaľuje práchno (ma teplejšiu iskru). Dobré sú aj rohovce, ktoré sa na našom území vyskytujú vo viacerých druhoch.
Základom úspechu je ale kvalitné práchno (alebo jeho náhrada), ktoré si musíš vopred pripraviť.
Pri zapaľovaní ohňa pomocou kresadla sa používajú dva spôsoby kresania a to kresaním kresadla o kameň alebo kresaním kameňa o kresadlo. Pre prvý spôsob, pri ktorom krešeš kresadlom o kameň, získaš práchno zo spráchniveného dreva, najlepšie z listnatých drevín – buka, duba, javora.
Správne práchno musí byť ľahké a porézne, nesmie sa ale rozpadať na prach. Koniec práchna musí byť opálený, aby sa v ňom iskra zachytila.
Veľmi kvalitné práchno si pripravíš aj z cudzopasnej huby, práchnovca, rastúceho na kmeňoch listnatých stromov, najmä na bukoch a brezách, duboch, topoľoch a vŕbach.
Z odlomenej huby najprv odstráň rúrkovú spodnú časť až k hubovitému jadru. Jadro nechaj vysušiť. Suchú hubku potom porozlamuj na kúsky a každý z nich daj čiastočne obhorieť, aby sa dal dobre zapáliť.
Niekoľko kúskov pripraveného práchna si ulož do vhodnej škatuľky, aby sa ti neznehodnotilo. Ak chceš použiť autentický spôsob z minulosti, práchno uschovaj v schránke z kravského rohu.
Práchno je možné nahradiť hrubšou (6 až 8 mm hrubou) bavlnenou šnúrou s opáleným koncom a od nej potom zapáliť kúsok práchna, ktoré už nemusí byť vopred obhorené. Na uchovanie zapaľovacej šnúry, ale najmä na ochranu jej obhoreného konca, je najlepšie rúrkové puzdro do ktorého je šnúra zastrčená. Jej koniec je z rúrky vyťahovaný pomocou retiazky s háčkom zachyteným do šnúry. Po zapálení ohňa je šnúra zahasená vtiahnutím nazad do puzdra tak, že jeho otvor je utesnený guľôčkou alebo štuplíkom na konci retiazky.
Pri kresaní (kresadlom o kameň), prilož obhorený koniec šnúry, alebo kúsok obhoreného práchna opálenou stranou tesne k hrane kresacieho kameňa. Potom rýchlym oblúkovitým pohybom uder kresadlom o hranu kameňa, až vykrešeš iskry.
Keď sa niektorá z vykresaných iskier zachytí v opálenom konci šnúry, okamžite do nej začni fúkať, aby sa rozžeravil celý jej koniec.
Rozžeravený koniec potom prilož ku kúsku práchna a fúkaním na neho prenes oheň zo šnúry.
Žeravé miesto na práchne rozfúkaj až kým nebude veľké najmenej 1 cm. Potom práchno zabaľ do klbka ľahko zápalného materiálu (suchá tráva, staré seno nebo slama, kúsky rozstrapkanej bavlny a pod) a fúkaj do neho tak dlho, až sa začne poriadne dymiť.
Fúkanie do klbka je lepšie ako v niektorých príručkách odporúčane krúženie rukou, pretože počas fúkania môžeš rozhorievanie dobre sledovať a podľa toho regulovať smer a intenzitu fúkaného vzduchu. Aby ťa dym neobťažoval, fúkaj po smere vetra a dohora.
Keď začne klbko silno dymiť, polož ho na vopred pripravené ohnisko, kde máš pripravené kôpky rôzne hrubého dreva na zapálenie a rozhorenie ohňa.
Na dymiace klbko polož najdrobnejšie pripravené raždie a ďalej ho rozfúkavaj až kým nevyšľahnú plamene.
Po vyšľahnutí plameňov prilož hrubšie drevo a fúkaním dosiahni toho, aby sa oheň rozhorel.
Na takto pripravený základ už môžeš klásť pyramídku z hrubšieho dreva.
A takto to končieva.
Pri druhom spôsobe, keď krešeš kameňom o kresadlo, je ako práchno vhodnejšia zuhoľnatená bavlnená tkanina.
Pripravíš si ju tak, že jeden alebo viac kúskov tkaniny (osvedčil sa obväz alebo gáza) uzatvoríš do plechovej škatuľky a dáš na chvíľu nad oheň. Nakoľko je v škatuľke iba obmedzené množstvo kyslíka, tkanina nebude horieť, ale iba zuhoľnatie. Kúsok takto pripraveného práchna polož do lôžka vytvoreného v ľahko zápalnom suchom materiálu (napríklad klbku suchej trávy, rastlinných vlákien, sena, slamy, kúdele – získaš ju aj rozstrapatením konopného povrazu). Nad práchnom pridrž kresadlo a rýchlym oblúkovitým pohybom o neho uder kresacím kameňom. Keď sa niektorá z iskier uchytí v práchne, je ďalší postup rovnaký, ako pri predchádzajúcom spôsobe.
Prírodné pomôcky na rozhorenie ohňa.
Dostatok pomôcok na založenie ohňa nájdeš priamo v prírode. Vynikajúca je brezová kôra (a), ktorá obsahuje veľa éterických látok a preto dobre horí aj čerstvá. Položená na klbko rozhorievajúcej sa trávy pomôže ľahšie zapáliť raždie a umožní jeho lepšie rozhorenie. Najlepšie raždie na podpálenie poodlamuješ zo spodnej časti kmeňa mladých smrekov (b). Do vnútra otiepky raždia je dobré vložiť kúsky smrekovej živice (c), ktorá výrazne podporí rozhorenie ohňa. Dobré raždie získaš aj zo smrekovca alebo mladej borovice.
Na zakladanie ohňa je dobrá aj suchá tráva, staré seno a slama. Chumáče suchej trávy nazbieraš pod previsnutými trsmi trávy na okrajoch brehov a pôdnych zosuvov, kde sú chránené pred dažďom (a). Dobre poslúži aj opustené staré vtáčie hniezdo (b). Keď je suché, tak veľmi ľahko zbĺkne a dobre horí. Ak je hniezdo z vnútra vymazané blatom, tak toto pred zapálením odstráň.
Výbornou pomôckou na založenie ohňa sú suché vlákna strapcovito sa odlupujúcej kôry z povrchu „lián“ plamienka plotného (clematisu), ktorý sa ťahá často až vysoko do korún stromov.
Plamienok plotný (a – konárik s listami a kvetmi, b – plody, c – „liany“ plamienka na strome)
Z listnáčov sú na raždie vhodné tenké koncové konáriky zo stromov uschnutých „na koreni“ alebo odlomené zo suchých konárov živých stromov. Neber drevo ležiace na zemi, najmä keď už začína práchnivieť, pretože býva nasiaknuté vodou a ťažko sa zapaľuje.
Na starom ohnisku, kde sú obhorené kúsky dreva, nájdeš aj po daždi suché drevo pod ich zuhoľnatenou vrstvou. Tú oškriab nožom a z dreva nastrúhaj triesky alebo narež podpaľovací „stromček“, ktorý sa dá ľahko zapáliť a umožní rozhorenie raždia. Takýto „stromček“ si ale môžeš pripraviť z akéhokoľvek vhodného kúska suchého dreva.
Veľmi jemné a ľahko zápalné triesky získaš z drobných suchých konárikov, ktoré rozdrvíš napríklad údermi kameňa alebo čepca sekery na kamennej podložke.
Prajem ti krásne chvíle pri ohni a nech ťa okrem jeho tepla hreje aj priateľstvo tvojich kamarátov.
Pozn.: Materiál nebol jazykovo ani redakčne upravovaný.
